Literárna súťaž (Ne)láska

Láska ako dar

Jemný buchot ženu prebudil. Otvorila oči dokorán a rýchlo sa snažila zorientovať. Za dverami stál malý Riško. Jeho nevinný, detský úsmev a veľké modré očká razom skrášlili nastávajúci deň. Prudký ranný dážď slnečných lúčov zažiaril na jeho milej tváričke. Voňavé telo trojročného chlápätka sa k nej jemne privinulo a hodvábnou rúčkou nežne hľadalo jej nos.

Miloval obyčajné chvíle: napríklad hru, keď stará mama hovorila nosovým hlasom: „Ja som babka z budíka“. Bolo jej ľúto, že dnes ide do práce. Jeho prítomnosť zbožňovala. Celým priehrštím mu odovzdávala všetku svoju lásku a energiu. Nezištne bojovala spolu s jeho obetavými rodičmi na odbúravaní množstva problémov, súvisiacich s jeho zdravotným postihnutím. V ich byte vládla neskutočná harmónia, súlad a skrytá spolupatričnosť.

Prešli už tri celé mesiace, čo po rokoch útrap a neustálych depresií odišla od manžela. Vtedy sa sama cítila veľmi zmätene. Bola bezradná a zraniteľná ako lístok vo vetre. Stará láska sa od nej odvrátila a následne získala novú, cennejšiu. Záchrannú ruku jej podal milovaný syn. Žil tíško s mladou ržienkou a s týmto malým, rozkošným chlapčekom.

Nemilosrdný osud sa kuto zahral s ich životom. Riško už dovŕšil 3 roky. Zatiaľ sa nedokáže sám postaviť. Nechodí, nerozpráva. O to cennejšie znejú jeho milé vyznania v podobe niekoľkých slov, ktoré má vo svojom repertoári. Čisté pohladenie duše je odrazom jeho neskutočnej, pravej lásky.

Žena bola nachystaná na odchod do práce. Nakukla do detskej izbietky. Jej zvedavé oči hľadali malého, silného bojovníka.

Do očí sa jej natlačili, horúce slzy. Riško dychtivo stláčal rúčky, snažiac sa naznačiť zakývanie na odchod. Ešte raz mu zakývala.

„Baba, baba!“ z malého hrdielka sa vydral akosi nesmelo, ale predsa zvonivý detský hlas. Dojemná chvíľu ju nenechala ľahostajnou. Do očí sa jej natlačili, horúce slzy poznania: „Láska ako dar je predsa len neoceniteľná...“