Čistá láska
V maličkej dedinke, medzi horami ukrytej, pozdĺž potoka sa vlniacej, na kopci kostolík malý stojí. V tomto kostolíku detský spevácky zbor viedla pani učiteľka materskej škôlky. Bola milá, s pehatým noštekom a nebovomodrými očami. Mladá, dvadsaťtriročná, ktorú deti, nielen v škôlke, zbožňovali.
Viliam bol starším bratom Mariána. Marián, bol vyššie postaveným duchovným v diecéze.
Viliam, vyštudovaný elektrikár, po čase tiež vyštudoval teológiu a ako tridsaťštyriročný začal kázať pôsobivé kázne v tomto malom kostolíku. Bol mladý, pekný a slušný, ako kňaz má byť.
Lenže ženy, obyčajne vydaté, mu začali lichotiť, nadbiehať a keď nepochodili, pod drobnohľadom skúmať, kde chodí a s kým sa rozpráva. Kostol, rôzne dobročinné vystúpenia a kultúrne podujatia, boli miestom stretávania sa dvoch osamelých mladých ľudí.
Cez rozhovory, piesne, hranie na klavíri sa ich srdcia začali stále viac a viac zbližovať a vyhľadávať. Viliam často Mariannu navštevoval i doma. Pripájal s k nim, hlavne v nedeľné popoludnia, i Marián a tak vo všetkej počestnosti si spestrovali voľné chvíle.
„Som kňaz. Mám slúžiť bohu a všetkým rovnakou mierou. Bože daj mi síl, aby som neupadol do pokušenia. Moje srdce začína pochybovať. Začína cítiť svetskú lásku. Pane nedopusť, aby som klesol a zradil ťa. Daj mi síl, byť ti verným. Nebuď tvrdým sudcom a dopraj mi z diaľky túžiť po dievčine. Nikdy doposiaľ mi žiadna srdce neopantala.
Marianna je pre mňa osviežujúcou studňou v sparnom lete. Bože ja ju mám rád. Vieš , že ju nemôžem urobiť svojou nevestou. Daj mi síl tešiť sa z jej prítomnosti a nepodľahnúť pokušeniu hriechu“. Takéto bolo trápenie zrelého muža, takéto boli modlitby sluhu božieho.
Marianna z jeho pozornosti bola šťastná a jej voľné srdiečko, tiež nezostalo ľahostajné. Sem tam sa im na klávesoch prsty stretli, venovali si hlboké pohľady, žiarivé úsmevy, ale pery, pery zostali neovlažené. Dostávala od Viliama malé pozornosti a knihu s venovaním.
Bola veľmi šťastná v jeho spoločnosti. Jej blankytné, žiariace, priezračné oči všetkým o zaľúbenosti hovorili. Len noci, tie boli osamelé a smutné a prebdené. „Nemôžem ho ľúbiť! On je vyvolený! Sluha boží ! Zasnúbil sa s cirkvou. Prečo, bože, si dopustil, aby som sa ja do tvojho pastiera zaľúbila? Prečo si to krásne šťastie, to nádherné chvenie srdca nedoprial slobodnému mládencovi? Za koho musím trpieť? Prečo nemôžem naplnenú lásku precítiť? Bože, netrestaj ma! Odvráť odo mňa slabosť. Drž moje city uzamknuté! Nedopusť, aby Viliam i ja, sme zhrešili a tak seba zahubili v nešťastnom živote“.
Susedia sledovali, anonymy na diecézu vypisovali a po piatich rokoch srdcia Viliama a Marianny odlúčili. Marianna, aj keď vedela, že by sa nikdy Viliamovou manželkou nemohla stať, bola veľmi smutná. Stačil jej nádherný pocit, náhodný dotyk rúk a teplý pohľad hnedých očí , svedčiacich o tom, že ju má niekto rád.
Teraz bude desiatky kilometrov vzdialený.
Viliam, naučený vnútornej disciplíne, pred ľuďmi hral komédiu vyrovnaného človeka. Jeho oči boli smutné a pery uzavreté. Duša a srdce plakalo. Plakalo nad nenaplnenou láskou. Jeho sila a pevná vôľa jasala. Priniesol bohu ďalšiu obetu. Odolal pokušeniu skĺznuť do pozície ľudí, ktorých mal viesť. Odvtedy ubehlo desaťročie.
Viliamov brat tragicky zahynul a Marianna , tá chodí svetom sama. Jej srdce je voľné a veľké. Schopné veľkej lásky a nemôže ho darovať. Dedina s kostolíkom je malá. Všetci všetko vedia, a keď nevedia, tak si domyslia. Aj to, čo sa nikdy nestalo.


Komentáre
Vasiliso, tak todlencto je na piedestál soutěžě literární!!
Moc hezky si to převyprávěla.
Držím Ti palce, co už jinýho, že? )))))Poetický den přeju, Vasiliso!
Miťo,
Na tvoj príbeh sa už teraz teším a verím, že bude dobrý.
Poetický deň v práci hehe ukradla som si teraz pol hodinu, aby som sem nakukla a odpovedala.
Tebe želám tiež krásny deň, nech je slnečný aspoň v tvojom srdci, keď nie na oblohe/zatiaľ/
vasilisa
Yola,
ďakujem
Tak teď teda jsem poněkud dezorientovanej, s těma vtákama!
Mně vyhrožovala děvčata,že když nepřestaneš žalovat třídní učitelce, protože jsem byl premiant, tak jsem musel, to k tomu patří, trošku jsem musel nabonzovat, ale pouze čas vod času, tak Tě vybrabčíme!
Když teď nad tím špekuluju, tak slzím, brečím, mohlo by se s úspěchem podotknout. Co jsem byl za člověka. Prásknout spolužačku, že se pusinkuje v parku u školy s deváťákem!!
Hrůza. Stydím se.
Ale jsem skončil se samejma jedničkama. Aspoň tak si to pamatuju.Je možný, že to není až tak docela autentický, ale propadnout, jsem nepadnul ani jednou, to vím naprosto přesně a neproblematicky! ))))
Miťo,
Měl jsem moc hezký spolužačky!
A eště vím, že Nováková se s Němečkem pusinkovala a von jí vosahával přes ňadra. A vona, že a to si viděl na vlastní oči. A já, že viděl, i mně nechala sáhnout)))))
Aha,
Tak byly jsme jenom děti, Vasiliso!
To víš, že si něco jako trošilinku i vymyslím, nazývám to vypointováním fiktivního příběhu, pracovně.
Někdo by řek, že normálně kecá))).
Ale fakt je pravda, že jsem měl mimořádně vyvinutou spožačku, nevím, asi byla po mamince, ta pracovala s mojím tátou, bydleli sme v podnikovým baráku, a ta mě pokazila.
Nutila mě s ní chodit bruslit, to jako zimní aktivity, potom přišlo jaro, zase k Vltavě labutě vyhládlý krmit, léto, to si raději ani nemůžu vspomenout, děs a příkoří na chalanech,podzim se dal celkem v pohodě, ale zima! To bylo neskutečný. Vona mi tvrdila že je chuděkrevní, zimomřivá. Prd, hrála to na remízu.To Ti povím, umíte to s náma uhrát levou zadní.
I když už sme zezadu, tak mlčím a jenom se tvářím))))
Miťo,
to slovo pokazila, by som nahradila=zacvičovala do života.
Ja som mala takého suseda, volala som ho pobratim, čo si tiež ruky musel zohrievať
Vasiliso, aby Ty jsi nebyla ,nakonec, moje spolužačka!
Ale i kdyby jsi byla, stále si fajn holka!!!
Miťo,
...
Tak Vasiliso, když si téměř odpřisáhla, že nejsi moje spolužačka,
Nikdo Tě nemůže nařknout z nějakýho lovení, nebo co.Však si to vem, to by bylo to samý, jako kdyby Ti někdo vmetl do tváře, že si masochisticky orientovaná!
Neboj, společně to ustojíme! Přesvědčíme je, že spolu nemáme absolutně nic společnýho)))
A teď mně zabiješ a já zdrhám))))))