Literárna súťaž (Ne)láska

Rozbitá pochybnosť

Miriam, sedela za stolom a cítila sa ako piesok v presýpacích hodinách. Padala dole a po otočení znova a znova. Vedela, že ten život, ktorý má je úžasný,  jej Marián je ten najlepší chlap akého mohla stretnúť, no stále jej vŕtala v hlave pochybnosť, vždy túžila po dokonalosti. Kládla si otázku za otázkou či je správna tá cesta po ktorej spolu idú.

               Marián podišiel k nej a pobozkal ju na šiju, nežne, no veľmi naliehavo. Jeho pery prebudili v nej vzrušenie,  nechala sa bozkávať na krku, na lopatkách. Jej privreté oči si všimli ako sa dosýpa kôpka piesku v okrúhlej banke. Cítila potrebu otočiť hodiny, načiahla sa za nimi, ale Marián jej zachytil ruku, nedovolil jej dotknúť sa piesku. Toto  Miriam nemala rada. Vedel ju zastaviť vždy práve vo chvíli keď ona tak veľmi chcela niečo urobiť. Tak veľmi sa chcela presýpať ako ten piesok pekne dokola, ten mal podľa nej istotu, že keď sa dosype, budú hodiny pretočené. Ona nie, ona mala pocit, že ak by sa presypala ona, nechal by ju tak. Neposunul by ju ďalej, a to ju znepokojovalo. Vytiahla si ruku z jeho ruky, musela to urobiť. Bránil jej. Marián mal chybičku, ktorú na ňom neznášala, nevedel kedy je dobré prestať. Bral všetko s rezervou, s humorom a zabudol sa pozrieť či Miriam má náladu prekárať sa s ním. Toto nemali doladené, toto nevedeli dať dohromady.

                Bozky sa stupňovali, túžba po milovaní rástla, vášeň sa vyslobodila z duše a preletela z jedného tela do druhého. Milovali sa spolu na stole, pri presýpacích hodinách. Zabudla na hodiny, zabudla na neistotu na piesok. Dotýkali sa jeden druhého. Bozkával jej telo, Miriam sa poddávala jeho nástojčivej chuti zobrať jej nehu a pripútať si ju k tej svojej. Srdce jej tĺklo ako zvon a pokožka citlivo a pomaly začínala horieť túžbou byť prikrytá jeho telom. Nevnímala čo sa deje, len z diaľky počula tiché cinknutie čohosi na dlážku. Marián sa prestal chvíľu hýbať a spozornel, ona nie, vstúpila do jeho sveta, chcela tak ostať, toto je jej istota, to správne.

                 Posadil ju k sebe a bozkával jej tvár a ruky, keď sa prebrala z opojenia, chcela obrátiť hodiny znova, teraz jej to dovolil, otočila sa na stole a zbadala na zemi kúsok drevenej časti a čriepky s pieskom.

                 Usmiala sa, vydýchla, v hlave sa jej usporiadali otázky, videla ju bola na zemi, rozbitá pochybnosť. Pre dnešok si bola istá, že ide správne. Čo ale bude zajtra? Nebudú jej hodiny chýbať? Sama nevedela odpoveď. Marián jej len tíško šepol do ucha: Milujem ťa, vieš to?

Pribudli aj ďalšie diela do súťaže, klikni a čítaj!