Literárna súťaž (Ne)láska

Druhý deň po odoslaní mailu sa cítil veľmi zle.  Napriek jej krásnej odpovedi...

Keď  ju čítal, mal chvíľku dobrý pocit. Vidíš, pomyslel si, myslel si už, že úprimnosť a priateľstvo už neexistuje, alebo prinajlepšom nie pre teba. Máš pocit, že si užitočný. A znovu sa teraz  cítiš ako muž. Tie stretnutia z jej strany boli asi trošku viac, ako si predpokladal....Možno, možno že ku tebe naozaj niečo cíti, aj keď je medzi vami dosť veľký vekový rozdiel. Muži ako ty si zvyčajne hľadajú dvadsiatky do postele,  ale je jasné , že ich náklonnosť je priamo úmerná hrúbke tvojej peňaženky, nie....

Nikdy si si nevedel prestaviť, že žena ako je ona, by sa mohla snáď do teba zamilovať. Veď by to mohla byť tvoja dcéra, keby si  nejakú mal. Hmm...nie prestaň, nerob si ilúzie, je to určite len ilúzia, nič viac. ...  

Dobrý pocit rýchlo prešiel. Dnes je ten deň, áno, je výročie. Je to práve  dvadsať rokov, čo si prvýkrát videl svoju manželku. Tie okolnosti neboli také, aby na ne bolo treba spomínať. Teraz ti je už jasné, že si ťa vzala iba z vďačnosti. Vtedy si bol  hlúpy, strašne namyslený a potom strašne zaľúbený. Niečo zostalo až doteraz, veď  keby si nebol, tak sa zajtra rozvádzaš. Deti nechcela. Niekedy ti je smutno, keď vidíš otcov so svojimi synmi. Kariéra bola na prvom mieste. U nej, tebe na nej nikdy moc nezáležalo. Máte iné hodnoty, teraz to už vieš. Neskoro.

Je to skoro presne rok, čo si sa dozvedel o nej. Bol to šok. Nič jej doma nechýbalo, aspoň si si to myslel. Máš malú firmu, pár zamestnancov, nič moc, ale ide to. Snažil si sa jej dávať všetko, čo potrebovala. Auto, dovolenky...A omnoho viac....lásku, dôveru. Nikdy si jej nepovedal, akú cenu si vtedy za ňu zaplatil. Život za život, dá sa to tak povedať.... Jej si zachránil, iný zničil. Až nedávno sa to dozvedela. Tesne pred jej....zradou? To bol asi začiatok.  To asi bola tvoja časť viny. Možno to bola jej pomsta. Mal si byť ticho. Nechával si jej nezávislosť, bola a je často na služobných cestách. Mala a má rada spoločnosť, až príliš....  

Znovu mu myšlienky preskočili ku Tej Druhej

...nie, nepodobá sa vôbec na jeho manželku. Je milá,  ale skôr samotárka. Tiež čiernovláska. Píše básne. Krásne. Ako ten mail, čo prišiel včera.  Veď vďaka nim ste sa vlastne spoznali. Má niekoho? Ktovie, nabudúce sa nenápadne opýtaš. Mám dojem, že je ako dve strany jednej mince. Navonok chladná, ale vnútri cítiť horúčavu. Ovláda sa. Nikoho si nepustí k telu, ale teba, zdá sa....zdá sa že si sa dostal bližšie. Nie kvôli tomu, čo prvé príde chlapom na myseľ, keď vidia krásnu ženu. Je to vzrušujúce, samozrejme, ale ona je viac ako iba do postele. Má niečo zvláštne,  čo si už dlho - a vlastne nikdy - u žiadnej ženy nepocítil. Charizmu? Určite. Podobnosť pováh? Určite. Múdrosť? Určite, na svoj vek je veľmi vyspelá. Dá sa s ňou porozprávať o hocičom, o knihách, o umení, o politike, o živote....Pripadá ti akoby si ju poznal roky. A pritom je to len pár týždňov. Je to zvláštne, cítiš sa pri nej o dvadsať rokov mladší. A iný. Lepší ako naozaj si. Ťahá ťa za sebou, svojím úsmevom. Dala ti niečo, čo si už dlho nepoznal. Áno, je to ten pocit užitočnosti. Máš pocit, že ťa niekto zase potrebuje, že môžeš niekoho zase potešiť, rozosmiať, nahnevať, udobriť, zavolať, mlčať, sedieť, písať, rozprávať. Pre niekoho, pre ňu. Nesmieš ju sklamať. Musíš zase nájsť svoju múdrosť, na ktorú si tak pyšný. 

Chvíľu len tak sedel, popíjal čaj. Škoricový, všetko škoricové... Usmial sa....Ktovie či má rada škoricu...Opýtam sa, nabudúce. 

a začal písať mail: 

Dnes je ten deň, áno,  je výročie..... 

ONA: Nechcela som ublížiť.. ani tebe.. ani iným..

Sedela dlho pred počítačom  a premýšľala, čo ďalej. Netušila. Nevedela. Hlavou sa jej rojilo množstvo myšlienok. Netušila, ako ďalej. Cítila sa maximálne mizerne. Neznášala tie stavy, kedy sa sama v sebe nevyznala. Nerozhodnosť nebola jej obľúbená vlastnosť, ale teraz nerozhodnou bola. Stála na rázcestí a nevedela, ako ďalej. Možno by sa najradšej vrátila späť, možno by to šlo aj ostať stáť.. Ale.. nešlo to.. Musela ísť ďalej.. To sa od nej predsa očakáva. 
 

Otvorila nový email, do kolónky "KOMU"  naťukala jeho adresu. Chvíľu len tak sedela a hľadela do prázdna. Čakala na ten impulz, ktorý spôsobí, že sa myšlienky vylejú von. Nedal na seba dlho čakať. Položila prsty na klávesnicu a rozpísala sa. 

žijem si vo svojom stereotype,

vlastne..

prežívam..

ako životný kripel.. 

odsúdená na osamelosť

viem,

že nemôžem chcieť viac..

a tak sa musím stratiť,

na týždeň,

či na mesiac.. 

neviem.. 

viem len jedno..

nechcela som to tak..

nechcela som ublížiť.

Ani tebe,

ani iným.. 

Ani sebe nie.. 

Dnes už viem,

že inak sa to nedá,

že niekomu ublížiť musím, 

hoci sa bolesťou dusím,

volím seba.. 

a ak sa mýlim,

posielaj mi odkazy 

svojich citov dôkazy, 

toho,

že ťa to bolí 

omnoho viac,

ako keď spolu

sme boli.. 
 

Už ani nevnímala, čo píše. Pohľad jej rozmazal príval sĺz, ktorý sa jej pustil z očí. Bolesť bola ukrutná. Nezmierňovalo ju ani vedomie, že jej rozhodnutie urobí šťastnými iných. Dokonca ani to, že za každú obeť príde odmena.. 

Jej kniha osudu bola nemenná..

koniec

ON: Je to vzrušujúce, samozrejme, ale ona je viac ako iba do postele