Literárna súťaž (Ne)láska

Bola šťastná a vyrovnaná. Sedela schúlená na drevenej lavičke pod oknom. Teplý vetrík jej tíško húdol do uší. Žena v tichosti rekapitulovala. Do očí jej padala prítomnosť, ľavým lakťom sa pomyselne dotýkala minulosti a pravý predpovedal budúcnosť...

So svojím milovaným manželom prežila nádherne bohatý život. Ich rodinný dom stál trochu schovaný, pri neďalekom lese. Vychovali spolu dve deti. Chlapec sa už osamostatnil. Dcéra bola veľkou rebelkou. Svojhlavé, tak trošku aj panovačné dievča malo vytýčený jasný cieľ. Lákalo ho štúdium na VŠMU. Krok po kroku kráčala k vysnenej méte. V hlave mala celú fúru skvelých nápadov a snov.

Jej dospelé deti už pomaly stáli na vlastných nohách. Škoda len, že ich už nestihne odprevadiť na ich cestu do ich vlastných životov. Nechceli zostať v malom mestečku. Ich ciele boli oveľa vyššie. Plánovali žiť v Bratislave. Budú jej veľmi chýbať. Dom zosmutnie. Zatíchne. Len štekot ich starého, verného psa Rexa dodá troška čulého života do ich zostávajúcich, nostalgických dní.

Jej sú už zrátané. Lekári boli zaskočení jej neobyčajnou čulosťou. Podľa ich prognóz, by už nemala žiť. Láska k životu a svojim blízkym ju dlho držala nad hladinou. Spočiatku sa zdalo, že ťažkú diagnózu porazila, no nestalo sa tak... Po troch rokoch sa neľútostná choroba vrátila späť s oveľa silnejšou intenzitou. Nezostávalo jej nič iné, len sa pokorne zmieriť so svojím osudom. Zvykla si na svoju holú lebku. Len tak ledabolo ju prikrývala nádhernou kvetovanou šatkou. Veľmi jej pristala. Vyzerala v nej krehko, zraniteľne a zároveň nádherne.

Svoje posledné dni trávila v lone prírody. Každé ráno ju skvelý manžel vyniesol na rukách a usádzal do jej magického kresla. Z oblohy na ňu po troške kvapkal vodopád hrejivých, slnečných lúčov. Nežne pohládzal jej pochudnutú tvár. Vôbec netušila, koľko dní jej ešte ostáva. V jej pravom oku sa aj napriek tomu usídlila natrvalo nádej. V ľavom sa ticho odrážali jej stratené ilúzie...