Literárna súťaž (Ne)láska

Hranice  lásky na tenkom ľade    /2. Časť/

„  V mojom  dome to nikdy nedovolím! Ja som svojho syna vychovala dobre, nebude mi ho jedna  nevychovaná, nevyštudovaná chudera kaziť! “...uzavrela  matka  svoj názor na mňa, prekvapenú a  so slzami v očiach..

„ Nevychovala som syna  pre takúto  bedač,  nevyštudoval, aby sa staral  o nejakú...“

Syn ostal nemo stáť ,  do jeho očí vstúpil hnev, ale  úcta  k matke  ho nepustila von.  
 

Moje srdce, ktoré dnes tak otvorene  ukázalo svoju  úprimnú lásku a dôveru, bilo na  poplach a chcelo  silou mocou vyskočiť z hrude.  V hlave  búšilo  tisíc  bubnov  a hrdlo zovrela  jedna veľká hrča. Plná slaných sĺz.  Tie začali prúdom  vylievať zradu od života z mojej  duše. 

Neverila som svojim očiam , ušiam , ale už ani srdcu.  Hrdosť velila útek od všetkých, aj od lásky. Rozum žiadal  vysvetlenie.   Prečo musí pravá láska takto  bolieť??? Chýbala  mi moja , dobrá,  usmiata   nežná mama...Ona by  verila, že  moja voľba lásky je  tá pravá. Bola by  otvorila  svoju náruč a vždy by  v nej bolo miesto pre nás oboch...nerobila  hranice, nerobila rozdiely. 
 

„Odpusť, prosím, odpusť mi!“  znelo  z jeho  úst , z jeho silného objatia v ktorom chcel ukryť svoju lásku pred  vlastnou  rodinou.

„Odpusť   mi, nikdy by som to nečakal, nikdy tomu neuverím! Prosím,  ostaň so mnou“    prosil na kolenách a nechcel  uvoľniť zovretie. Cítil v ňom  moju  veľkú túžbu utiecť.  
 

Ja  som sa  cítila ako vyhodené šteňa  na polceste.  Ako odkopnuté, malomocné dieťa.  Opúšťala ma sila bojovať bez zbraní. Bez  faktov proti  presile slov z vedľajšej  izby...“nevychovaná, nevyštudovaná,  chudobná, úbohá,  chudina“.. . znelo mi  to v ušiach ako  ozvena.  V tej chvíli mi bolo ľúto  mojich  rodičov, dali mi všetko na svete,  dali mi lásku, voľnosť a dôveru. Dali mi pekný príklad ako milovať a ctiť.  Dali mi krídla a dobrý vietor  do nich. Vždy  ma  podržali, ak vietor  utíchol. Nikdy ma nenechali padnúť na zem.  

Hanbila som sa, že nevládzem  bojovať za nich proti  sebeckej láske a nemilosti.  Verila  som im  tak nekonečne.  Verila som, že  podobné nájdem aj v tejto rodine.  Však ich syn je ten najúžasnejší  človek . 

„Poď  vyspime sa a odídeme preč. Tu nemám čo robiť, tu už nepatrím“... prebrali ma  slová syna matky,  ktorá neutíchala  vo svojich jedovatých  šípoch.   Lietali vzduchom dlho do hlbokej noci.

Mňa noc pohltila v náručí  muža, ktorý mi tu náruč poskytuje  stále. 

Ráno sme odišli. Spolu a preč.

Spolu  a sami sme  odhodlane vstúpili do  sveta samostatnosti,  do sveta manželstva a vlastnej rodiny.  Rodiny, kde   budú hranice  lásky matky k synovi  odlišné ako láska syna  k svojej milovanej. Láska nedáva právo vlastniť. Má právo tvoriť a dávať.  Celý život nás učí odpúšťať... 
 

Na druhý deň, na ceste  návratu tam, odkiaľ som prišla sama, sprevádzal ma  muž, ktorému život  v rodine ukázal prvé pazúriky.   Vedel, že  obozretnosť bude  teraz jeho sestrou,  dôvera mincou, ktorá má dve strany.  Jeho  ruka držala pevne moju a s veľkou obavou sa naposledy  spýtal:

„ Prosím, odpustíš mi  túto chybu?.. Lebo ja si to asi nikdy neodpustím“...

Odpustila som. Aj  vtedy, aj  stále. Aj jeho mame, lebo  sama viem,  čo je  to milovať syna. Mama je len jedna a napriek všetkým prešľapom si zaslúži úctu.   Odpúšťam dodnes, ak začne tenký ľad života nebezpečne pukať.  Vždy, keď sa  ocitneme na hranici  lásky.

Láska  matky k synovi a syna k matke.

Láska  ženy k mužovi a ženy  k deťom.

Láska  rodiča k vlastným rodičom.

Koniec