Literárna súťaž (Ne)láska

Hranice lásky na tenkom ľade /1. časť/

Tam, v našom obľúbenom tanečnom bare, ma po dvoch rokoch spoločného žitia konečne pozval domov. Do rodiny, na druhom konci republiky. Jeho pozvanie bolo síce podfarbené potmehúdskym úsmevom,  ale potešilo. Pozvanie som zapila červeným vínkom, pohľadom upretým do barového zrkadla.

„Aká je mamka?“... chcela som v tom momente vedieť niečo o nežnom, milom hlase z telefónu.

„Hmm“ ... zase ten potmehúdsky úsmev... “uvidíš“ a pobozkal ma na ústa. Veľmi rada som vždy jeho bozky opätovala. Prečo mrhať minútou, ktorá sa už nemusí  naskytnúť.  Bozky a nežnosti zahnali moje ďalšie otázky nad dôležitým bodom vývoja vášho vzťahu.

O dva týždne som nesmelo vystúpila v jeho rodnom meste z vlaku. Čakal ma, ako bol sľúbil. Za jeho chrbtom nesmelo kráčalo roztomilé, blonďavé, dlhovlasé dievčatko. Podobu jednej krvi nezapreli.

„Ahoj, tak Ty si tá  malá sestrička, ktorej sme vždy vyberali tie najnežnejšie darčeky?? Teraz to už chápem...“ odvetila som na nesmelé podanie jemnej rúčky a slova „Ahoj a vitaj“.

Z úsmevu súrodencov a pevného objatia od milovaného som stratila strach a začala som sa tešiť na novú rodinu. Hlavne na jeho mamu, pretože tú svoju som pred štyrmi rokmi pochovala. Chýbala mi  každý deň,  v dobe zamilovanosti, chýbala mi tak, že som svoje prvé kroky u nich doma venovala práve jeho mame. Tým najúprimnejším objatím a nádejou. Zrazu sa jej hlas zosobnil do síce malej, bacuľatej,  ale veľmi milej osoby. Všetci a všetko bolo nádejné. Plné lásky. Mojej hlbokej  k drahému.  Jeho neskrývanej pred vlastnými.

Pomáhal mi bozkami prekonať mosty obavy prijatia. Pomáhal mi objatím odhaliť moju lásku k jedinému synovi troch detí. Spoločný obed a pohoda pri poobedňajšej káve. Posmelení pohodou,  odhalili sme  vážnosť svojej zamilovanosti. Bola som jediná, ktorá prekročila prah ich rodinného krbu. Bola som prvá, ktorú hrdo predstavil rodičom s nádejou odobrenia. Bola som prvá a posledná...

Dnes mi to príde ako sen. Ako sen o vysnívanej rodinnej atmosfére po chutnom obede od mamy. Všetci spolu, veselí a šťastní.  Už dávno so to nezažila a chcela som tomu veriť, že to bude vždy. Slová a otázky plynuli ako prameň vody. Otázky zvedavosti  na mňa, na rodinu. Pohľady plné uznania, pochopenia a aj ľútosti. Nemala som za sebou ľahký príbeh. Čím viac som rozprávala o sebe , tým útulnejšie som sa cítila. Milý hlas jeho mamy s nádychom útechy ma hladil a ja som začala veriť na zázrak. Že som na tom správnom mieste, kde nájdem osudom pretrhnutú niť materskej lásky. Vtedy mi mama chýbala ešte viac...

Náš „uvádzací“ deň sme zakončili prechádzkou do noci. Milovaný mi ukázal svoje rodisko, kraj, kde prežil detstvo, kde mal spomienky na starých rodičov, bratrancov a sesternice. Ukázal mi srdce na svojej dlani, ktorú vložil do tej mojej. Láska hlboko zapadla do našich sŕdc, tak ako slnko za obzorom. Bolo načase sa vrátiť.

Jeho rodina ma čakala.  Čakala sediac v predizbe, odkiaľ sme pred pár hodinami odišli...

Na tvári rodičom už nesedel ten istý úsmev a pokoj. V tvári matky som zočila sklamanie a hnev. V tvári otca neistotu. V tvári malej sestričky strach . 

Strach sa preniesol aj do otázky ohľadom spania. 

„A to ako chcete Vy dvaja spať?“.. bola odpoveď mamy na synovu otázku „kde budeme spať?“.

„Akože ako?... mami, však v detskej spolu, nie?“ ...zdvihol prekvapene oči syn.

„ To ktoré slušné dievča spáva s chlapcom pred svadbou v jednej posteli?“ 

„ Mami!!! Preboha... však my dvaja spolu žijeme dva roky!“...nezmohol sa syn na viac. 

„To ako Ťa rodičia vychovali?? Ako nejakú pobehlicu??? Keby som toto bola vedela, nikdy to nepripustím!! „... znelo už mojim smerom.

Do éteru začali znieť aj iné vyčítavé, či odsudzujúce slová,  začali hustnúť nenávisťou, opovrhnutím a nevďačnosťou k  synovi. Milý hlas z telefónu znel odrazu hlučne, výhražne...hlas matky brániacej si teritórium. Jej syn tam mal výhradné miesto.  Ja nie...

druhá časť