Literárna súťaž (Ne)láska

Život sa s nami zahráva. Raz nám sľubuje nádherné dni, plné slnka, úsmevov a lásky. Vystrieda ich tmavá zamračená obloha, po ktorej udrú silné mrazy.

Mrazy vystriedali úsmev na Silvinkinej tvári. Takto pred rokom jej kroky boli plné radosti. Slnka a šťastia s Michalom. Mládencom, o tri roky starším, ako bola ona, ktorá mala bosých šestnásť.

Michal ju mal rád. Či ju ľúbil?. Je schopný lásky, lásky k žene, v jeho veku? Určite nie! Michal je totiž mierne zaostalý. Silvinka živorila v čudnej rodine. Vlastní aj nevlastní súrodenci, pekná, milá, polocigánka.

Jej iskriace čierne oči boli nádherné, keď celému svetu oznamovali správu, že prežíva prvú lásku, prvý záujem mládenca o dievčinu z detského domova, kde musela žiť od svojich 5 rokov. Túlali sa i túlili, ruky si stískali, až im to prestalo stačiť a začali ochutnávať jeden druhého.

Svoje chute a šťavy si odovzdávali celé prázdniny. „Silvinka si pre mňa hviezdička, taká žiariaca z toho vysokého neba. Ja ťa ľúbim. Tvoje ústočká sú vyšpúlené ako jahoda. Aj tak chutia. A keď sa smejú, sú roztiahnuté ako krídla čajky v letku.“

Tak sa jej Michal prihováral, tak jej lásku vyznával. A Silvinka počúvala, Michalom sa nadchýňala a jej mladý rozum zabudol, že Michal je neprebudený. Po prázdninách prišlo tvrdé prebudenie.

Prebudenie z ilúzií šťastnej lásky dvoch mladých ľudí. Silvinka sa prebrala s otvorenými očami, do života reality. Reality tvrdej, že to horúce letné slnko spálilo radosť a ostala len mrazivá pravda, oznamujúca , že bude matkou.

Jej oči už nezapaľovali svetlo v očiach iných, ale narobili vrásky ľuďom za ňu zodpovedným. Nastala samotka. Nesmela sa schádzať s Michalom. A v nej hlodali hlasy. Bude to moje dieťa! Moje púpä vo mne rastúce! Ako ťa vychovám? Mám ti dať len to, čo sa dostalo mne? Iba život. Žiadna radosť šťastného detstva!

A potom zo zúfalstva nezáujem o mňa! Vychovávateľka má pravdu! Na prerušenie tehotenstva už nebol čas a okrem toho, bola v zariadení, ktoré vedelo, čo s takými detičkami.

Silvinka pokračovala v štúdiu na strednej škole. Spolužiačky, niektoré uzavreté, niektoré priateľské, zostali ďalej na pomoci, ale spolužiaci, to bolo horšie. Ako to medzi pubertiakmi chodí, padli aj tvrdšie pomenovania. Silvinka, aj keď ranená, chodila ale so zdvihnutou hlávkou. Len jej smutné oči a stiahnuté pery hovorili o jej trápení, o jej láske a nešťastí. So spolužiačkou Martulou ju bolo najčastejšie vídať a rozhovory viesť.

Takto ubehla zima, približovala sa jar a na Silvinke už materstvo bolo vidieť. Prišla Veľká noc a po nej sa blížil i termín pôrodu. Tento rok sa príroda rýchlejšie prebúdzala, lúče slnka otvárali hlávky kvetov dokorán.

Keď kvitli čerešne, Silvinka priviedla na svet dieťatko. Do náručia ho neprivinula, vlásky nepohladila, zo svojich mliečnych pŕs napiť mu nedala. Len v jej srdci, v maličkej komôrke si nechala oznámenie, že existuje. Aj keď srdce chcelo, rozum velil – nie! Má iba sedemnásť!

Myslela na nešťastnú ženu, ktorá sa stala šťastnou matkou jej maličkému synovi. Ona ho bude uspávať a pesničky spievať. Silvinka bude na oblohu hľadieť, hviezdičky skúmať a hľadať, pod ktorou sa teší zo šťastného domova jej maličký syn. Kto by ich choval? Kto im dal strechu nad hlavou? Zabezpečil teplo domova, také potrebné pre mladú mamičku s dieťatkom? Musela sa ho, z lásky k nemu, vzdať!

Michala som videla so Silvinkou len raz, na jeseň, keď mala sedemnásť. Chlapček sa narodil koncom apríla a o mesiac bolo Silvinku už vidieť kráčať do školy.

Teraz, keď jar sa prehupuje k letu, nepočuť bublinkujúci Silvinkin smiech. Jej srdiečko je nepriepustné k akémukoľvek milému slovu. Treba čas, aby po kvapkách jej dodával silu a obnovil stratenú sebadôveru a dôveru v iných.