Slnko páli, piesok sa pod nohami taví.
Utrpenie, bolesť k srdcu sa mi valí.
Valí sa sťa kameň z tej vysokej skaly.
Učil som sa, lež nechápal.
Rozum áno, ten, štvaný čírym svetom,
ľahostajnosťou sa mi poberal.
Život, krásny – ľahostajný,
tu však úder, právom platný.
Stroskotanie v púštnom kraji.
Čo teraz, bolesť veľká,
nikto nedá rady.
Rozpaky – ach, tie vtierajú sa do hlavy.
Viem, že som to ja, nie isto,
ale – silou vôle – vážim si to.
Myšlienka – je nádej – vedie isto.
Keby som to nebol ja – brat či sestra,
snáď kráčali by,
kráčali by – cestou mojou lepšie.
Ťarcha kríža, môjho osudu – vznáša sa nado mnou
sťa oblak čiernych chmár,
čo ostrý lúč slnka ňou by nepohol.
Rozpaky – bolesť, ach, všetko márne,
čo osud chce, to vykoná, tú moju cestu,
ach, tú čiernym písmom – „vyšľahá“.
Komentáre
:)